Harry Potter a Volanie krvi - Sto sedemnásta kapitola

Sto sedemnásta kapitola


Harry sedel na chodbe a rozmýšľal. O chvíľu vyšla liečiteľka a oznámila mu, že onedlho môžu začať.
„Kde je váš brat?“ spýtala sa zvedavo.
„Kto?“ nechápal Harry (bol ešte rozospatý)
„No, váš brat. Ten čo tu s vami bol!“
„To je môj strýko. Ja nemám brata,“ vysvetlil Harry zmätene.
„Och, tak veľmi sa podobáte…myslela som, že ste bratia,“ povedala zvesela.
„Nie sme. Za chvíľu sa vráti,“ povedal chladne.
Liečiteľka sa vrátil do izby k Tonksovej a Harry osamel. Nie však nadlho.
„Tak ako?“ spýtal sa Severus a sadol si.
„Za chvíľu môžu začať.“
„Keď zájde mesiac, môže byť ošetrený aj Remus. Vyzerá hrozne. Má úplne zodraté laby. Až do mäsa. To sa mu bude hojiť poriadne dlho. Mimo to, je celý doškriabaný a mokrý. Asi preplával nejakú vodu alebo zmokol. Je úplne dehydrovaný a unavený do bezvedomia,“ informoval Severus.
„Bude v poriadku?“
„Hej, len pár dní bude musieť zostať tu.“
„Blázon!“
„Tiež som mu to povedal.“
Harry len neveriacky pokrútil hlavou.
„Sothis zostal s ním?“
„Hej. Ozvala sa už Pariová?“
„O chvíľu začnú.“
Obaja sa usadili a čakali. Do pôrodnej sály vošlo aj pár asistentiek. Po niekom čase prišiel Sothis a „odtiahol“ Severusa. Niekoľko minút po tom, ako odišiel, vyšla liečiteľka. Keď ho zbadala, usmiala sa a povedala:
„Je to chlapec.“
„Chlapec!?! A ako sa majú? Môžeme sa ísť pozrieť?“ zvedavo sa vypytoval Harry.
„Obaja sú v poriadku. Môžete ísť, priam by som povedala, že na vás čaká!“
„Idem pre nich,“ povedal Harry a už ho nebolo. Prebehol cez chodbu a hľadal, kde by asi mohli byť. Vtom z dverí pred ním vykukol Sothis. Harry okamžite vošiel. Potichu nasledoval Sothisa k posteli obklopenej závesmi. Mihali sa tam tiene. Harry nakukol za záves a naskytol sa mu strašný pohľad.
Remus ležal na posteli, len mierne prikrytý tenkou prikrývkou, a tak mu bolo vidieť všetky škrabance a zranenia. Hrudník mal strašne doškriabaný, tvár takisto a ruky mal zodraté až po mäso. Keď liečiteľ poodstúpil, Harry si všimol, že jeho chodidlá sú na tom rovnako ako ruky. Určite mal aj zlomené nejaké kosti.
„Ako je na tom?“ spýtal sa váhavo.
„Tu nemáte čo robiť, mladý muž!“ prísne ho okríkol liečiteľ.
„Je tu so mnou,“ informoval ho Severus chladne a odpovedal Harrymu, „liečiteľ ho už umyl a teraz mu dezinfikujeme rany, aby sa nezapálili. Je v bezvedomí, úplne vyčerpaný, ale v podstate je v poriadku.“
„Bohvie kadiaľ bežal. Rany sú plné blata, kameňov, trávy, piesku a triesok,“ vysvetlil liečiteľ zmierlivo.
„Ako je na tom Tonksová?“ spýtal sa Severus.
„Narodil sa jej chlapec! Môžeme ísť k nej!“ veselo mu oznámil Harry.
„Zvládnete to?“ spýtal sa liečiteľa Severus.
„Hej, veď už toho nie je veľa,“ uistil ho.
„Nezabudnite sa mu postarať o dlane a chodidlá! Namočiť v esencii z murtlapa a až potom ich natrite tou masťou, ktorú som doniesol. A na ostatné rany treba hojivú masť!“ prízvukoval profesor.
„Áno, pane, urobím to. Nemusíte sa báť,“
„Len aby. Prídem vás skontrolovať!“ zavrčal ešte Snape a nasledoval Harryho. Sothis zostal.
„Nemusel si na neho tak vrčať, veď je liečiteľ. Hádam vie, čo má robiť!“ poznamenal Harry.
„Ja viem, ale nemohol som odolať. Je to jeden z mojich prvých žiakov.“
„Aha...“
Rýchlo prešli chodbou a Harry zaklopal na pôrodnú miestnosť. Obaja vošli. Tonksová ležala na posteli pri okne a v bielej perinke držala malý uzlíček života. Len čo sa priblížili pozrela sa na nich a usmiala sa unavenými očami.
„Ahoj, Tonksová! Gratulujem!“ šepol Harry a prisadol si k nej.
„Ako sa cítiš?“ Severus si sadol z druhej strany.
„Už je to lepšie,“ šepla.
„Môžem?“ naklonil sa k nej Harry zvedavo. Ona kývla a odkryla perinku. Spod nej vykúkala drobná hlavička práve narodeného dieťaťa.
„Ten je maličký! A nemá vlasy!“ obzeral si ho Harry.
„A že dospelý! Také malé deti väčšinou nemajú vlasy!“ zaúpel Severus. Tonksová sa zasmiala a malý sa v perinke pomrvil.
„No čo! Také malé dieťa vidím prvýkrát,“ ohradil sa Harry.
Severus len pokrútil hlavou a naklonil sa k malému.
„Je zlatý,“ poznamenal Severus.
„Celý otecko! Neviete, či sa zastaví!“ spýtala sa.
Nervózne sa na seba pozreli.
„Ehm…vieš…“ začal Harry.
„…on už prišiel…“ dokončil Severus.
„Akože prišiel? Kedy? Prečo neprišiel s vami?“
„Prišiel asi pred hodinou, možno viac, ale dobehol až z Rokfortu, takže tak aj vyzerá. Stará sa o neho liečiteľ, o pár miestností ďalej,“ vysvetlil Severus.
„Liečiteľ? Je v poriadku?“ spýtala sa vystrašene.
„Neboj sa, bude v poriadku. Je len trochu dotlčený, upokojoval ju Harry.
„On je blázon!“ povzdychla si.
„No čo už s ním. Ale kým upadol do bezvedomia, tak sa na teba pýtal,“ dodal Severus.
„Šialenec!“ povzdychla si. Potom sa naklonila nad syna a povedala mu:
„Počuješ, Sebastián, tvoj otecko je úplne šialený.“
„Sebastián?“ spýtavo sa na ňu pozrel Harry.
„Tak sme sa dohodli s Remusom,“ vysvetlila.
„A keby to bolo dievčatko?“
„Tak to sme ešte nedomysleli,“ priznala. Obaja s zasmiali. Malý sa opäť pomrvil a trošku zamrnčal.
„Necháme vás odpočívať,“ povedal jej Severus, „pôjdeme pozrieť, ako je na tom Remus.“
„Dobre, ale zastavte sa ešte,“ požiadala ich.
„Jasne, že sa zastavíme! Možno aj s Remusom,“ povedal Harry.
„Určite bez neho. Ten sa ešte pár dní určite nepostaví na nohy,“ schladil ho Severus.
„Och…no tak príďte aspoň vy dvaja.“
„Pospi si trochu. Pošlem odkaz Dumbledorovi a zostaneme tu aspoň do večera,“ povedal Severus.
„Fajn. Pozdravte Remusa,“ zakričala ešte a potom sa za nimi zatvorili dvere.

Harry so Severusom vyšli na chodbu.
„Ako chceš Dumbledorovi poslať odkaz?“ vyzvedal Harry.
„Budem dúfať, že tu majú sovy.“
Odrazu začuli trepot krídel a na druhom konci chodby sa objavili dve sovy.
„Hedviga! Calva! Tie prišli ako na zavolanie!“ uškrnul sa Harry.
„To teda hej. Stavím sa, že ich poslal Dumbledore,“ poznamenal Severus a zdvihol ruku, aby si na ňu Calva mohla sadnúť. Harry urobil to isté.
„Máš ešte nejaký pergamen a brko?“ spýtal sa Harryho a Calva mu preskočila na plece.
„Hej,“ siahol do vrecka a vytiahol všetko potrebné.
„Napíšem aj Alison, aby sa nebála,“ povedal Severus a začal písať. Jeden kus pergamenu dal Hedvige, druhý Calve a obe odleteli.
„Ktorá šla kam?“ spýtal sa Harry.
„Calva letela do školy.“
Harry kývol a zamierili k Remusovi.

Liečiteľ sa za tú chvíľu činil. Remusove rany boli všetky vyčistené a už aj takmer všetky ošetrené masťou. Snape si jeho prácu obhliadol a zašomral, že ide pre ďalšiu masť. Harry sa postavil k posteli a spýtal sa liečiteľa:
„Môžem vám nejak pomôcť?“
„Nie, netreba. Za chvíľu to bude hotové,“ odvetil a nenápadne si ho obzrel.
„Nie si ty Harry Potter?“ spýtal sa odrazu.
„Prečo?!“ zavrčal Harry.
„Len sa pýtam,“ ohradil sa.
„Hej, som.“
Liečiteľ neprestával pracovať. Dôsledne a bez rozptýlenia. Harry si sadol na stoličku a sledoval ho. V priebehu niekoľkých sekúnd boli všetky rany natreté. Zostalo už len ošetriť ruky a nohy.
„Ešte stále mi chceš pomôcť?“ spýtal sa liečiteľ.
„Samozrejme.“
„Tak mu prosím daj dole obväz na pravej ruke.“
Harry opatrne začal sťahovať jemné plátno. Po niekoľkých vrstvách sa objavila krvavá masa. Dve vrstvy obväzu úplne nasiaknuté krvou a potom už len to, čo zostalo z Remusovej dlane.
„Bože!“ vydýchol Harry zdesene.
„To sa za pár dní vylieči,“ uistil ho liečiteľ a namočil ruku do murtlapovej esencie. Harry vystrašene sledoval, ako sa hladina tekutiny spenila a zafarbila dočervena. Len čo liečiteľ ruku vytiahol, natrel ju špeciálnou masťou a opäť obviazal. Kým dorobili aj ľavú ruku, vrátil sa Severus.
„Tak ako?“
„Už len chodidlá. Potrebujem však esenciu z murtlapa,“ povedal Severusovi.
„Choďte pre ňu, ja sa o neho zatiaľ postarám,“ zavrčal Snape a priam ho odstrčil od Lupina.
„Nemusíš už na neho tak vrčať! Veď mu to ide a nie je ani nejak špeciálne zvedavý!“ zahriakol ho Harry.
„Nekaz mi radosť! Dobre viem, že mu to ide, ale je príjemné vidieť, že má predo mnou stále rešpekt,“ uškrnul sa Severus.
„Si strašný!“ povzdychol si Harry.
„Ja viem!“
Obaja sa zasmiali a tak nepočuli tíško sa zatvárajúce dvere. Liečiteľ chvíľu zarazene postál na chodbe, ale potom sa už ponáhľal pre fľaštičku.

Už od rána to na Rokforte len tak šumelo. Chrabromilčania rozprávali všetkým svojim spolužiakom zážitok z minulej noci. Ron, Ginny, Hermiona a Mark boli stále zasypaní hromadami otázok. Na raňajkách sa zhromaždili všetci žiaci naraz, čo sa stáva len pri oslavách. Starší žiaci chodili za vedúcimi svojich fakúlt a chceli sa dozvedieť nejaké informácie, no slizolinčania si rýchlo všimli, že ich vedúci chýba. Správa sa rozšírila ako požiar.
Keď Dumbledore prišiel na raňajky, uprelo sa na neho niekoľko stoviek párov zvedavých očí. On si však pokojne sadol k stolu a pustil sa do jedenia. Žiaci si začali čosi šuškať a šum utíchol až keď do siene vletela čierna, Severusova sova. Preletela ponad všetky stoly strnulých žiakov a zletela priamo k Dumbledorovi. Podala mu kus pergamenu a odletela. Dumbledore ho pomaly, provokatívne (veď ho sledovali všetci žiaci, nie) rozložil a začítal sa:

O 7:35 sa Tonksovej narodil chlapec. Volá sa Sebastián. Remus pribehol nadránom úplne dokaličený. Žiadam vás týmto o voľno na dnešný deň pre mňa aj Harryho.
Severus Snape

Dumbledore podal lístok McGonagallovej a tá ho podala ďalej, všetkým profesorom. Vtedy riaditeľ vstal a konečne sa usmial na študentov.
„Určite ste už počuli o tom, čo sa stalo včera večer. Nervozitu profesora Lupina by som ospravedlnil tým, že sa mu nadránom narodil syn,“ dopovedal a svojimi jasno-modrými očami si premeral všetkých vo Veľkej sieni. Tá okamžite po vyslovení tých slov zhučala prekvapením. Žiaci sa k sebe otáčali a už nešepkali. Priam sa prekrikovali!
„Utíšte sa!“ vyzval ich.
„Profesor Lupin, a ani profesor Snape sa dnes určite nedostavia na vyučovanie, preto vám odpadávajú všetky hodiny obrany proti čiernej mágii a i elixíry.“
Všetky ostatné riaditeľove slová zanikli v salve radostných výkrikov. Dumbledore sa len pousmial a opäť si sadol. Takmer okamžite k nemu pribehli Hermiona, Ginny, Mark a Ron.
„Pán profesor, Tonksová už porodila?“ vyhŕkla Ginny.
„Kedy?“ pridal sa Hermiona.
„Ako sa ten malý volá?“ vyzvedal Mark.
„Prosím, pomalšie,“ zasmial sa, „malý sa volá Sebastián a narodil sa o 7:35. Viac mi Severus nenapísal. Len že Remus pribehol až do Londýna a je celý dobitý. Dnes určite neprídu.“
„Ani Harry?“ spýtala sa Ginny.
„Nie, zostane tam.“
„Sebastián je pekné meno,“ poznamenala Ginny.
„To teda je, pán profesor, nemohli by sme sa ísť poobede na neho pozrieť?“ zaprosil Ron.
„To sa ešte uvidí. Podľa toho, aké správy pošlú,“ povedal profesor a profesorka McGonagallová ich už aj hnala preč.

Okolo obeda sa Lupin prebral. Severus i Harry sedeli pri jeho posteli vo vyčarovaných kreslách a spali. Len čo sa pokúsil posadiť, Sothis ich zobudil.
„Remus, už si hore? Ako sa cítiš?“ rozospato sa spýtal Harry.
„Akoby mnou prešiel parný valec,“ zašomral unavene.
„Osobne si myslím, že si to zaslúžiš! Čo ti to, preboha, napadlo, bežať sem až z Rokfortu!!!! TO si sa úplne zbláznil?!!“ vrčal Severus.
„Teda, Remus, bolo to veľmi neuvážené a nedospelé. Ako chceš ísť svojmu synovi príkladom?“ podpichol ho Harry, aby upokojil Severusa.
„Ja…počkaj, vravel si, že mám syna!!!“
Harry len s úsmevom prikývol.
„Ja m…mám syna!!!!“ vykríkol Remus radostne.
„Podobá sa na teba,“ usmial sa už ja Snape.
„Vážne? Kde je, môžem ho vidieť? A kde je víla?!“
„Len sa upokoj! Ty teraz pár dní nikam nepôjdeš. Kým sa ti zahoja dlane a chodidlá, nesmieš vstať z postele!“ schladil ho Severus.
„Ale……“
„Neboj sa, prinesieme ti ho, len čo sa Tonksová zobudí. A obaja sú v poriadku, ak sa chceš spýtať,“ uistil ho Harry.
„Fakt? A kedy ste ich videli?“
„Ráno, okolo ôsmej. Stará sa o nich liečiteľka. Ak chceš, pôjdem tam,“ ponúkol sa Harry.
„Prosím, ak by si mohol…“ netrpezlivo naliehal vlkodlak. Snape si len povzdychol. Harry sa zasmial a odišiel so Sothisom v pätách. Severus tam zostal dávať na neho pozor.
V priebehu niekoľkých, pre Lupina nekonečných, minút sa Harry vrátil. Na rukách neisto niesol malého Sebastiána. Remusovi sa zatajil dych. Harry podišiel až k posteli a odokryl bielu perinku.
„Môj syn…“ šepol.
„Tonksová hneď príde,“ informoval ho Harry, no Remus nevnímal. Chcel natiahnuť ruky, aby si malého zobral, no zarazil ho Severus:
„Nech ti to ani nenapadne! Kým budeš mať ruky dostatočne silné na to, aby si v nich vôbec niečo udržal potrvajú minimálne dva týždne! Nemal si vymýšľať a teraz by si s ním mohol behať po celej nemocnici!!“
Vtedy vošla Tonksová. Potichu, nevidená prišla až k posteli a nakukla spoza Harryho.
„Má vôbec zmysel niečo ti vyčítať?“ povzdychla si pri pohľade na otca svojho dieťaťa.
„Víla!“
Harry podal malého Tonksovej a aj so Severusom odišli.
Tonksová si zobrala dieťa, prisadla si k Remusovi a pobozkala ho.
„Ako sa cítiš?“ spýtala sa ho.
„Teraz sa cítim ako najšťastnejší muž na svete!“ povedal a celá tvár mu žiarila radosťou.

Poobede priletela Calva s odkazom od Dumbledora. Pýtal sa, či by mohli prísť. Severus mu poslal kladnú odpoveď. Okolo šiestej večer prišli. Dumbledore, McGonagallová, Ron, Mark, Hermiona a Ginny. Tonksová už ležala na izbe. Našťastie tam bola sama, a tak nikomu nevadil húf ľudí, ktorý sa k nej nasáčkoval. Malý Sebastián putoval z Dumbledorových rúk k profesorke až k Hermione a Ginny a stále dookola. Mark s Ronom im len nakúkali cez plece.
„A ako je na tom Remus?“ spýtal sa Dumbledore Severusa po treťom kole kolovania Sebastiána.
„Už je to lepšie. Menšie rany sa mu už zahojili, tie väčšie sa tiež hoja. Problémom sú len chodidlá a dlane. Má ich úplne zodraté z behu. Pár dní sa z postele nehne,“ vysvetľoval.
„Zastúpiš ho vo vyučovaní?“
„Samozrejme.“
„Kedy sa vrátite do školy?“
„Aj teraz. Tonksová môže odísť už zajtra a Remusa môžeme preniesť na Rokfort. Ležať bude schopný aj na hrade.“
„A kam pôjdeš, Tonksová?“ spýtala sa zvedavo Hermiona.
„Zatiaľ pôjde k nám,“ odvetil miesto nej Snape.
Pobudli tam ešte nejakú pol hodinku a potom sa riaditeľ a ostatní, okrem Harryho a Severusa, vrátili na hrad. Tí chceli ešte zájsť za Remusom.
„Ahoj, Remus, zajtra ťa prídeme preniesť na hrad,“ začal Harry.
„Výborne! Nepáči sa mi táto izolácia!“ zavrčal.
„Tonksová pôjde k nám, takže kým nebudeš úplne v poriadku, tak či tak ich neuvidíš,“ upozornil ho kolega.
„Ja viem, ale tam je aspoň väčšia pravdepodobnosť, že ma príde pozrieť,“ nestrácal nádej Lupin.
„To vieš, bude sa premiestňovať s dvojdňovým dieťaťom!“ ironicky poznamenal Severus.
Harry sa rozosmial pri pohľade na vlkolakov znechutený úškľabok.
„Teraz ale vážne, Lupin. Mám istý návrh,“ dôrazne sa na neho pozrel Snape.
„Aký návrh?“
Harry so Sothisom len ticho počúvali.
„Keďže tvoja PRIATEĽKA u nás prakticky trávi deň i noc a teraz s malým to nebude iné…“ začal Severus, no Lupin ho prerušil:
„Vadí ti to? Poviem jej, nech zostane na ústredí…“
„Nechaj ma láskavo dohovoriť!“ výhražne zavrčal Snape a Lupin okamžite stíchol.
„Takže…keďže tvoja priateľka u nás trávi celé dni a teraz so Sebastiánom to nebude iné, som rád, že je tam, aspoň si navzájom robia spoločnosť a nie sú samé, napadlo mi,… ……Mám dom… v severovýchodnej časti Británie… je dosť veľký aj pre väčšie množstvo ľudí…takže navrhujem, aby sme ho upravili do obývateľného stavu, lebo som tam dosť dávno nebol … a presťahovali sa. Spolu. Aj Alison, aj Tonksová potrebujú spoločnosť a keďže celý rok nie sme doma, spolu by im bolo…veselšie…“ vážne povedal Severus.
Lupin na neho prekvapene zízal. Keď mu po niekoľkých sekundách došlo, čo vlastne počul, začudovane sa spýtal:
„Ty teda čisto teoreticky navrhuješ, aby sme spolu bývali…ehm …my dvaja… s Tonksovou, Alison a deckami?“ spýtal sa šokovane.
„Vlastne, áno,“ súhlasil Severus.
„Podľa mňa je to skvelý nápad. Ak budú spolu, nebudú sa bez vás nudiť! A keď budú spolu, ľahko si ich skontrolujete,“ podporoval ich Harry.
„No, ten dom je skutočne dosť veľký…“ významne na Harryho pozrel Severus. Harry nechápal.
„Bol by som rád, keby si sa k nám pridal…aj s Ginny, samozrejme,“ dodal Severus.
Tentoraz prekvapene zmĺkol Harry.
„To nie je zlý návrh. Ja som za!“ ozval sa konečne Lupin.
Severus spýtavo pozrel na Harryho a keď ten zarazene mlčal, dodal:
„Uvedomujem si, že chcem aj využiť to, že budeš v dome častejšie ako my a tak na nich budeš dávať lepší pozor, ale vedz, že to nie je jediný dôvod!“
„Ja viem.… Súhlasím,“ odvetil Harry.
„Alison som to ešte nespomínal. Napadlo mi to iba dnes a chcel som vedieť, či by ste súhlasili,“ priznal Snape.
„Vravím, som za. Teraz už len, či budú súhlasiť ženy,“ povedal Remus.
„Zistím to,“ ponúkol sa Severus.
„Ozaj, a čo zajtra?“ napadlo zrazu Harrymu.
„Čo by malo byť?“ nechápal Lupin.
„No, Tonksová by mala ísť domov. Ako sa tam dostane?“
„Nechám tu auto a zajtra poobede ju zaveziem,“ navrhol Severus.
„A ja prenesiem Remusa,“ ponúkol sa Harry.
„A kedy asi prídete?“ vyzvedal Remus.
„Okolo štvrtej,“ povedal Severus.
„Dobre, budem vás čakať,“ odvetil Remus.
Snape mu potom už len skontroloval obväzy a rany a obaja (on a Harry) odišli späť na Rokfort.

Na druhý deň boli obaja presne o štvrtej v nemocnici. Severus odviezol Tonksovú do Surrey a Harry použil prenášadlo, aby Remusa dostal na Rokfort. Pred tým však Harry musel zavolať liečiteľa, aby mu Lupin mohol poďakovať.
Len čo sa objavili v nemocničnom krídle, vrhla sa k nim madam Pomfreyová. Okamžite Remusa „ubytovala“ a nanovo mu obviazala rany.
V priebehu víkendu a nasledujúceho týždňa ho na ošetrovňu prišli navštíviť hádam všetci študenti (s výnimkou niektorých Slizolinčanov, samozrejme), gratulovali mu k narodeniu syna a priam ho obsypávali darčekmi a prianiami skorého uzdravenia (veď zatiaľ ho na hodinách zastupoval Snape, no nie?).
Hneď, ako bol schopný samostatne chodiť, ušiel z ošetrovne priamo k malému. Madam Pomfreyová ho potom márne hľadala po celom hrade.
Na ďalší týždeň bol už schopný učiť, aj keď chodil s menšími problémami.